Únos v réžii štátu

Rekonštrukcia

Dňa⁠​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌​‌​‌‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​​‌‌​​‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌​‌‌​‌​​‌​‌‌​​​‌‌​‌‌​‌​​​​‌‌​​​​‌​‌‌​‌‌​​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​​​​‌​‌‌​​​‌‌​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​​​​‌​​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​​‌​‌​‌‌‌​​‌​​‌‌​​‌​‌​‌‌‌‌​​​⁠ 31. augusta 1995 osem mužov prepadlo na ceste pri Svätom Jure syna slovenského prezidenta, omráčilo ho paralyzérom, nalialo doňho fľašu whisky a v kufri jeho vlastného mercedesu ho vyviezlo pred policajnú stanicu v rakúskom Hainburgu. Vyšetrovanie od začiatku smerovalo k Slovenskej informačnej službe, no vyšetrovateľov odvolávali a v marci 1998 prikryl celý prípad amnestiami Vladimír Mečiar. Až v apríli 2017 parlament amnestie prvý raz v histórii Slovenska zrušil a obžaloba z roku 2000 na exriaditeľa SIS Ivana Lexu a dvanásť ďalších osôb ožila. K dnešku kauza čaká na Mestskom súde Bratislava I na začiatok hlavného pojednávania — bez právoplatného rozsudku platí pre všetkých obžalovaných prezumpcia neviny.

Slovensko⁠​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌​‌​‌‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​​‌‌​​‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌​‌‌​‌​​‌​‌‌​​​‌‌​‌‌​‌​​​​‌‌​​​​‌​‌‌​‌‌​​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​​​​‌​‌‌​​​‌‌​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​​​​‌​​​‌‌​​‌‌​​​‌⁠ roku 1995 bolo krajinou jedného z najostrejších mocenských konfliktov v novodobej Európe. Premiér Vladimír Mečiar a prezident Michal Kováč st. stáli proti sebe otvorene: prezident v roku 1994 v parlamente prispel k pádu Mečiarovej vlády a po jej návrate k moci sa stal terčom sústredeného politického tlaku. Tajná služba SIS, ktorú od apríla 1995 viedol Mečiarov blízky spolupracovník Ivan Lexa, sa podľa neskorších zistení vyšetrovateľov zamerala aj na prezidentovu rodinu.

Zraniteľným⁠​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌​‌​‌‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​​‌‌​​‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌​‌‌​‌​​‌​‌‌​​​‌‌​‌‌​‌​​​​‌‌​​​​‌​‌‌​‌‌​​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​​​​‌​‌‌​​​‌‌​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​​​​‌​​​‌‌​​‌‌​​‌​⁠ miestom prezidenta bol jeho syn. Michal Kováč ml. figuroval v kauze Technopol — podvode z roku 1992 v objeme približne 2,3 milióna dolárov na škodu zahraničnoobchodnej firmy. Mníchovská prokuratúra naňho v novembri 1994 vydala zatykač, na základe ktorého po ňom pátral Interpol. Kováč ml. vinu odmietal a na Slovensku mu vydanie nehrozilo — pokiaľ zostal doma. Práve to sa podľa obžaloby stalo osou plánu: dostať ho za hranice a nechať zatknúť.

Vo⁠​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌​‌​‌‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​​‌‌​​‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌​‌‌​‌​​‌​‌‌​​​‌‌​‌‌​‌​​​​‌‌​​​​‌​‌‌​‌‌​​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​​​​‌​‌‌​​​‌‌​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​​​​‌​​​‌‌​​‌‌​​‌‌⁠ štvrtok 31. augusta 1995 dopoludnia šiel Michal Kováč ml. na dohodnuté stretnutie smerom na Svätý Jur pri Bratislave. Na ceste jeho Mercedes 190 D vytlačili a zablokovali dve autá so slovenskými značkami, z ktorých vystúpilo osem mužov. Podľa jeho výpovede aj rakúskych zistení ho vyvliekli z vozidla, hrozili mu pištoľou a nasadili mu na hlavu kuklu.

Nasledovala⁠​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌​‌​‌‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​​‌‌​​‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌​‌‌​‌​​‌​‌‌​​​‌‌​‌‌​‌​​​​‌‌​​​​‌​‌‌​‌‌​​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​​​​‌​‌‌​​​‌‌​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​​​​‌​​​‌‌​​‌‌​‌​​⁠ hodina, ktorá vstúpila do slovenských dejín: únoscovia ho opakovane omračovali elektrickými šokmi z paralyzéra a násilím doňho vliali fľašu whisky. V bezvedomí ho podľa vyšetrovania previezli cez Petržalku k hraniciam, kde si ho prevzala ďalšia skupina, a v kufri jeho vlastného auta ho vyviezli do rakúskeho mestečka Hainburg an der Donau. Auto s omámeným mužom zaparkovali priamo pred tamojšou policajnou stanicou.

Okolo⁠​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌​‌​‌‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​​‌‌​​‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌​‌‌​‌​​‌​‌‌​​​‌‌​‌‌​‌​​​​‌‌​​​​‌​‌‌​‌‌​​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​​​​‌​‌‌​​​‌‌​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​​​​‌​​​‌‌​​‌‌​‌​‌⁠ 17. hodiny dostala rakúska polícia anonymný telefonát, že pred stanicou stojí auto s mužom, na ktorého je vydaný medzinárodný zatykač — podľa vyšetrovania volal dôstojník SIS. Rakúšania previezli zbitého a opitého Kováča ml. do nemocnice a následne ho zadržali. Skončil vo väzbe vo Viedni, začiatkom októbra 1995 ho prepustili na kauciu milión šilingov. Vo februári 1996 viedenský súd odmietol jeho vydanie do Nemecka s odôvodnením, že bol na rakúske územie dopravený v rozpore s dohovorom o ľudských právach — a po 176 dňoch sa vrátil na Slovensko. Nemecký súd napokon v roku 2000 konanie v kauze Technopol proti nemu zastavil pre nedostatok dôkazov.

Slovenské⁠​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌​‌​‌‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​​‌‌​​‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌​‌‌​‌​​‌​‌‌​​​‌‌​‌‌​‌​​​​‌‌​​​​‌​‌‌​‌‌​​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​​​​‌​‌‌​​​‌‌​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​​​​‌​​​‌‌​​‌‌​‌‌​⁠ vyšetrovanie sa od prvých dní správalo zvláštne. Vyšetrovateľ Jaroslav Šimunič, ktorý verejne pripustil podozrenie z účasti tajnej služby, prišiel o prípad už 7. septembra 1995. Premiér Mečiar 5. septembra 1995 v televíznej relácii vyhlásil, že „únos sa nestal" a prezidentov syn sa najpravdepodobnejšie „uniesol sám" — téza o samoúnose sa stala oficiálnou linkou vládnej moci.

Zlom⁠​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌​‌​‌‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​​‌‌​​‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌​‌‌​‌​​‌​‌‌​​​‌‌​‌‌​‌​​​​‌‌​​​​‌​‌‌​‌‌​​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​​​​‌​‌‌​​​‌‌​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​​​​‌​​​‌‌​​‌‌​‌‌‌⁠ priniesol príslušník SIS Oskar Fegyveres. V septembri 1995 vypovedal pred vyšetrovateľom Petrom Vačokom, že sa na akcii sám podieľal a že ju vykonala tajná služba. V obave o život následne ušiel zo Slovenska. Vačok na základe jeho výpovede vzniesol obvinenia voči príslušníkom SIS, prokurátor ich však zrušil a samotného Vačoka z vyšetrovania odstavili. Prípad prevzal vyšetrovateľ Jozef Číž, ktorý ho v máji 1996 pre „nedostatok dôkazov" uložil.

Do⁠​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌​‌​‌‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​​‌‌​​‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌​‌‌​‌​​‌​‌‌​​​‌‌​‌‌​‌​​​​‌‌​​​​‌​‌‌​‌‌​​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​​​​‌​‌‌​​​‌‌​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​​​​‌​​​‌‌​​‌‌‌​​​⁠ príbehu vstúpila aj smrť. Fegyveresovou spojkou s domovom bol jeho priateľ, bývalý policajt Róbert Remiáš — 29. apríla 1996 zahynul v Bratislave pri výbuchu svojho auta. Vyšetrovanie jeho smrti smerovalo k objednávke z prostredia okolo tajnej služby a dodnes sa právoplatne neskončilo. Pre kauzu zavlečenia znamenala Remiášova smrť mrazivý odkaz každému, kto by chcel svedčiť.

Koniec⁠​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌​‌​‌‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​​‌‌​​‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌​‌‌​‌​​‌​‌‌​​​‌‌​‌‌​‌​​​​‌‌​​​​‌​‌‌​‌‌​​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​​​​‌​‌‌​​​‌‌​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​​​​‌​​​‌‌​​‌‌‌​​‌⁠ Mečiarovej éry priniesol namiesto spravodlivosti zámok na spis. V decembri 1997 udelil prezident Kováč svojmu synovi milosť v kauze Technopol. Po skončení Kováčovho mandátu prešli 2. marca 1998 prezidentské právomoci na premiéra Mečiara — a ten hneď 3. marca 1998 vyhlásil amnestiu (rozhodnutie č. 55/1998 Z. z.), ktorá nariadila zastaviť trestné stíhania súvisiace so zavlečením aj so zmareným referendom z roku 1997. Dňa 7. júla 1998 amnestiu ešte doplnil rozhodnutím č. 214/1998 Z. z.

Nová⁠​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌​‌​‌‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​​‌‌​​‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌​‌‌​‌​​‌​‌‌​​​‌‌​‌‌​‌​​​​‌‌​​​​‌​‌‌​‌‌​​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​​​​‌​‌‌​​​‌‌​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​​​​‌​​​‌‌​​‌‌​​​‌​​‌‌​​​​⁠ vláda Mikuláša Dzurindu sa pokúsila amnestie zrušiť už v decembri 1998, Ústavný súd však v roku 1999 vyložil právo tak, že raz udelenú amnestiu odvolať nemožno. Napriek tomu vyšetrovanie na prelome tisícročí pokročilo: správa ministra vnútra z februára 1999 opísala, ako SIS podľa zistení rezortu marila vyšetrovanie, a Lexov bývalý námestník Jaroslav Svěchota priznal, že únos zorganizovala a vykonala tajná služba. Ivana Lexu parlament v apríli 1999 zbavil imunity a skončil dočasne vo väzbe.

Prokurátor⁠​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌​‌​‌‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​​‌‌​​‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌​‌‌​‌​​‌​‌‌​​​‌‌​‌‌​‌​​​​‌‌​​​​‌​‌‌​‌‌​​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​​​​‌​‌‌​​​‌‌​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​​​​‌​​​‌‌​​‌‌​​​‌​​‌‌​​​‌⁠ Michal Serbin podal 27. novembra 2000 obžalobu na Ivana Lexu a dvanásť ďalších osôb — pre zavlečenie do cudziny, zneužívanie právomoci verejného činiteľa a ďalšie skutky. Súdy však konanie pre Mečiarove amnestie zastavili a rozhodnutie sa stalo právoplatným; všetci obžalovaní pritom vinu popierali. Lexa medzitým v roku 2000 zo Slovenska ušiel, v júli 2002 ho zadržali v Juhoafrickej republike a eskortovali domov — v ostatných kauzách, ktoré sa proti nemu viedli, ho súdy postupne oslobodili alebo stíhania zastavili. Kauza únosu vyzerala na desaťročia mŕtva.

Obrat⁠​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌​‌​‌‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​​‌‌​​‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌​‌‌​‌​​‌​‌‌​​​‌‌​‌‌​‌​​​​‌‌​​​​‌​‌‌​‌‌​​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​​​​‌​‌‌​​​‌‌​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​​​​‌​​​‌‌​​‌‌​​​‌​​‌‌​​‌​⁠ priniesol až rok 2017. Po smrti exprezidenta Kováča v októbri 2016 a po filme Únos, ktorý kauzu vrátil do verejnej debaty, schválila Národná rada 30. marca 2017 ústavný zákon č. 71/2017 Z. z., ktorý parlamentu umožnil rušiť amnestie a milosti. Dňa 5. apríla 2017 poslanci pomerom 129 zo 144 prítomných hlasov zrušili oba Mečiarove amnestické články aj milosť pre Kováča ml. — prvý raz v histórii Slovenska. Ústavný súd 31. mája 2017 pomerom hlasov osem ku dvom potvrdil, že zrušenie je v súlade s ústavou, a skonštatoval, že Mečiarove amnestie popierali princípy právneho štátu.

Obnovené⁠​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌​‌​‌‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​​‌‌​​‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌​‌‌​‌​​‌​‌‌​​​‌‌​‌‌​‌​​​​‌‌​​​​‌​‌‌​‌‌​​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​​​​‌​‌‌​​​‌‌​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​​​​‌​​​‌‌​​‌‌​​​‌​​‌‌​​‌‌⁠ konanie na Okresnom súde Bratislava III pod vedením sudcu Karola Poslucha sa však vlieklo. Obhajoba namietala prekážku právoplatne skončenej veci; Súdny dvor EÚ 16. decembra 2021 vo veci C-203/20 rozhodol, že zásada ne bis in idem pokračovaniu konania nebráni, lebo pôvodné zastavenie pre amnestiu nebolo posúdením viny. Ďalšou prekážkou bol paradox utajenia: približne dvadsaťtisícstranový spis je z veľkej časti tajný, a súd tak roky nevedel zostaviť senát — prísediaci „sudcovia z ľudu" nemali bezpečnostné previerky.

Po⁠​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌​​​​​‌‌​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​‌‌‌​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌‌​​‌‌‌​​‌‌​‌‌​‌​‌‌​​‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌​‌​‌‌​‌‌‌​​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​​‌‌​​‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌​‌‌​‌​​‌​‌‌​​​‌‌​‌‌​‌​​​​‌‌​​​​‌​‌‌​‌‌​​​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌‌‌‌​‌‌‌​‌‌​​‌‌​​​​‌​‌‌​​​‌‌​‌‌​​​​‌​​‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​‌​‌‌​‌‌​​​​‌​​​‌‌​​‌‌​​​‌​​‌‌​‌​​⁠ reforme súdnej mapy prešla kauza v júni 2023 pod Mestský súd Bratislava I. V lete 2025 vydal Národný bezpečnostný úrad štyrom prísediacim previerky na stupeň „prísne tajné", 8. októbra 2025 súd senát konečne zložil a 21. októbra 2025 sa zišiel na prvej porade — prísediaci odvtedy študujú spis. K dnešku sa hlavné pojednávanie ešte nezačalo a termín nie je verejne známy. Viac než tridsaťjeden rokov po skutku tak o vine či nevine Ivana Lexu a spol. nerozhodol žiaden súd — a kým sa tak nestane, na každého z obžalovaných sa v plnom rozsahu vzťahuje prezumpcia neviny.